Idú po mne. Neviem ako dlho. Spočiatku boli nenápadní, a tak som si to neuvedomoval. Ale teraz som si už istý. Chcú ma dostať. Minimálne do blázinca. Možno aj…na to radšej nechcem ani pomyslieť. Prenasledujú ma na každom kroku. Sú všade.
„Auuu!!! Ty prekliata beštia!“ zreval som. Chcel som psa zo seba zhodiť, no bol prirýchly a ešte niekoľkokrát ma uhryzol do ruky. A vtedy som otvoril oči. Hlava mi išla prasknúť, krv divo búšila. Hrdlo zovreté od smädu. Ľavá ruka mi horela v jednom ohni. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť na ňu. Predlaktie mi pokrývala vrstva zaschnutej krvi a zo žily trčala striekačka.
Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba a pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel, žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnutím pleca. Ani cudzinecká polícia sa vôbec nezaujímala o meno Mikuláš Zmrznutý, a tak tu bol spokojný. Asi nie šťastný, no spokojný áno.